Prečo mlčím

Audi, vide, tace si vis vivire in pace

          Každá rieka vo svojom cykle tečie v hraniciach svojho koryta sledujúc svoj tok. V pokoji preteká krajom bez povšimnutia. Vo svojej prirodzenosti neraz opustí tieto hranice a zaplaví rozsiahle územie v okolí. Vyleje sa do všetkých zákutí, prekoná aj zdanlivo nezdolateľné. Oblapí vodnými rukami aj tie najmenej dostupné miesta. No nie všetky rieky sa rozvodnia, ako i nie všetky rieky sú korytami plnými vody. Niektoré sú len vyschnutými priehlbinami, ktoré v období dažďov odvádzajú nadbytočnú vodu do morí a na čas sa stávajú zdanlivo rovnocennými tokmi.

            I človek vo dňoch svojho života nahliada naň i na okolie z koryta svojho osudu, ktorý napĺňa vodou svojich činov. Kĺže po hranách koryta a nepreniká ďalej. Deje sa tak bežne. Jednotlivé prúdy našich myšlienok – každého človeka samostatne – paralelne, jedna vedľa druhej, jestvujú bez kontaktne. Každý prúd samostatne, bez otázok – bez odpovedí, bez zamyslení a myslenia tečie si svojim životom vo svojich pokojných časoch, ktoré však prislúchajú najmä deťom a bláznom. Tieto dva stavy sú uchránené od nástrah otázok (hoci len čiastočne), no ich spoločenská vážnosť je s týmto faktom v priamej úmere.

            Na sile nenaberá ten prúd, ktorý je najvhodnejší, no ten ktorý má najhladší prietok. Ak sa mu nekladú prekážky, ak si ich nekladie sám, naberá na nekontrolovateľnej a nekontrolovanej sile. Ak sami sebe teda do cesty nepostavíme žiaden bod, pri ktorom sa zastavíme, preletíme životom bezmyšlienkovite, obmedzení hranicami nášho koryta. Uväznení vo vlastnom priestore. Nie viac pripravení, nie silnejší vo svojom presvedčení, lež draví, agresívni zurvalci neznalí schopnosti pýtania. Nezastaviteľní vo svojom pohybe. Ničiaci, deštruujúci v mene vlastného obmedzeného presvedčenia. Znôšky vlastných sebaklamov, na ktoré sa v rýchlosti nabaľujú novšie bludy. Až napokon vo svojom vrchole, v štádiu najväčšej kulminácie potiahnu do otvorenej agresívnej konfrontácie v spore.

            Ak si kladieme prekážku – jednu za druhou – postupne sa učíme byť silnejší vo svojom vnútri. Týmto spôsobom však meníme i naše toky a smery, neostávame v tom istom prietoku. Ostať statický totiž nemôžeme zrovnať s pojmom byť zásadový. Nerozvíjať sa nemôžeme zamieňať s konzervatívnym postojom ako i vývoj a napredovanie s liberálnym. Tieto pojmy nemôžu hrať rolu a najvhodnejšie je ich odsunúť na čas preč.   

          Isto, ak súčasne zapadne do nášho toku toľko prekážok, že nie je schopné cezeň  pretiecť adekvátne množstvo myšlienok, otázok či odpovedí, tak nás zastaví. Ostaneme tŕpnuť. Vystavení tlaku našich dní hľadáme si cestu, ako sa z takejto situácie vymaniť. Preto opúšťame často naše zabehnuté korytá a razíme si cestu mimo nich. Smäd po odpovediach, hnaný tlakom otázok, vymršťuje nás medzi neprebádané a neznáme. Rozvodnení premýšľame, pozorujeme, počúvame. Poznatky zraku a sluchu kombinujeme s našimi doterajšími zisteniami. Príležitostne ostaneme na suchu, niektoré naše výhonky neprinesú požadované, ba ani nové. Dôvody prečo tomu tak je by vystačili na samostatný článok.

            Človek v bádaní, v štádiu skúmania otvára hranice svojho koryta, naplavuje cez svoju rozvodnenosť do svojich útrob nové. Naplavuje s tým, že verí vo vlastný samočistiaci režim. Pnutie jeho vnútra odstraňuje, čo je nesprávne. Možno sa s úsmevom, no o to úprimnejšie, pýtať, či sa tak môže diať bez vyššieho kategorického imperatívu, ktorý stojí nad nami? Nech je odpoveď na teraz akákoľvek, určujúcim prvkom však vždy musí zostať nám vlastný mravný zákon, náš vnútorný kompas.

         Ak sme rozvodnení, teda hľadajúci poznanie, prebiehame z bodu do bodu. Idea konfrontuje ideu. Poznané nepoznané. Hľadanie sa uskutočňuje v otázkach. Čím lepšie je otázka naformulovaná, tým skôr v sebe nesie znaky odpovede a príležitostne i odpoveď samotnú. Hľadanie je proces, ktorý nám nedovoľuje ako pajácom vykrikovať a vydávať proces za výsledok. Hľadanie poznania nie je poznaním. Neoprávňuje nikoho biť sa do pŕs a bezbreho deklamovať vlastné postoje. Každý postoj, nové poznanie, idea podlieha zmenám. Pod tlakom otázok sa opravujeme. Prichádza k autokorektúre.

        Kto sa pýta vlastne mlčí. Kto skúma nevraví. Kto pozoruje netúži byť spozorovaný. Kto naslúcha neruší tónmi vlastného hlasu. Kto premýšľa zároveň nevraví, aby nenaštrbil tok vlastných myšlienok. Kto naopak demonštruje, ukazuje, bez rozmyslu pokrikuje je vlastne oným suchým korytom, cez ktoré sa prevalí množstvo vody, ktoré skončí v mori iných myšlienok. V mori zabudnutia. Avšak koľko škody napácha, kým v ňom splynie s ostatným bľabotom?

         Poznanie je zdanlivo nikdy sa nekončiaci proces. Perpetuum mobile, ktoré si však vyžaduje konfrontáciu v podobe jeho výsledku azda i čiastočného. Poznanie vyznieva v jeho vyslovení a v ňom i skonáva. Preto je nutné vrátiť sa opäť do svojho koryta a predniesť hlasno nové, ktoré prelomí naskladanú bariéru, aby sa opäť svojou cestou stretalo s inými prekážkami, nástrahami, otázkami, rozdielnymi názormi v túžbe po zdokonalení. Človek preto musí mlčať, aby mohol prehovoriť.

           

 

 

Kávové zrnká VIII.

Láska na druhý pohľad:

popasovali sa s tým,

aby k sebe pasovali.

Strach:

Bál sa vyliezť na vrchol stromu,

tak si radšej pod sebou podpílil konár.

 Vzťahový paradox:

pri dvorení sa maskuje

pri chodení odkrýva modriny.

Slobodná

Keď orlovi odstrihneš krídla,

nestane sa z neho sliepka.

O mne

Knihu rozčítam

a odložím.

Taký som

vo všetkom.

Kávové zrnká VII.

V detstve

je aj zlaté jablko

 len ovocím

V polemike s FMD

Odkedy je krása

hranicou medzi

dobrom a zlom:

balansujeme

Lesk pokladu

neraz zatieni

jeho obsah

Práca je mlynček

do ktorého hádžeme:

sny

túžby

ideály

a vychádzajú z neho

zaplatené účty.

Inkvizítorov paradox

Ten, kto ukazuje prstom

má na ňom zvyčajne

nastoknuté vlastné oči

Bratovi Jonatánovi do ďalekej cudziny

Prišla jar a všetko začalo pučať. Do puče. Ľudia sa melú ulicami osamote spolu. Prečo by sa vlastne nepreháňali, keď je slnečno a pred slnkom je zvyk utekať. Čakám kedy sa postavia na roh ulíc a začnú nahlas vravieť to, čo ich sivé tváre kričia za nich. Máme potrebu sa vyjadriť, prezentovať, najlepšie expresívne.

No vážne, všetci chcú byť vypočutí a nik nechce počúvať (nemýliť si so slovom počúvnuť, vieš, že v tom som bol slabý). V zmysle hesla: „Ja vravím áno a ty taktiež nie“. Každý má slovo, vie všetko pomenovať. No nik nemá uši, vlastne sluch. A tak je počuť z tvárí beztvarý zhluk. V ušiach vata (nečudo). Nemý národ kričí.

Nedávno som zachytil virtuálnu debatu o zisku. Ja ti neviem, prečo si vlastne odišiel do cudziny? Aký majú v trhovej ekonomike názor na zisk? Stále orú na robotníckej triede a bič okolo uší plieska, alebo je honor zamestnávať ľudí a každej kupujúcej k maslu a bagete pribaliť ružičku/karafiát, pánom aspoň ruku stisnúť? Dosto v jednej svojej knižke napísal: „Peniaze sú do kovu vyrazená sloboda.“ Podpisujem sa pod to, pretože sloboda bola v našom krúžku vždy na prvom mieste. (Petraševovcov stále nepopravili, budem ťa o nich informovať, Alexander J. W. sa bol na to kuk.) Počujem tvoje námietky až sem. Máš pravdu zo zrna našej povahy musíme hneď útočiť na každého šikovného, rozumného. Tak radšej mlčím, no milší sú mi tí, čo kážu víno a pijú vodu.

S Lubinkom sme zahájili Prvý jarný marš cez Dunaj a v sobotu idú všetci na trh. Vraj bude dobrý. Minulý rock bol. Stále je tu čo robiť, keď zavrieš oči a necháš si slnkom ohrievať chrbát. Chlieb je všade o dvoch kôrkach. Chýbaš tu brat. Po tvojom návrate prechodíme rodnú hrudu. Poznač si to medzi pojmy, ktoré ostanú pojmami.

 Vraj, keď v slove Koskenkorva zameníš dve písmená vyjde ti „dobre strávený čas“. Už o tom písali aj v novinách na strane päť. Hneď vedľa sporo odetej slečny. Vravel si, že u vás sú temer všetky noviny zadarmo, tu zatiaľ s radosťou platíme za tieto. Ozaj, do koskenkurvy tam, kedy sa vrátiš domov?!

S pozdravom

k tvojim slovám ušami otvorený

Luka Džinič – balkánsky trumpetista

V orchestrisku 11

Vyladená Streda

PS: Milada má mladšiu sestru, vraj každá Milada ju má, vedel si to?!

PS2: totok som nedávno napísal:          V kruhu

Starecká tvár zavše

                                                           pripomína mi detskú.

                                                           Prekrývajúci bezzubý úsmev,

                                                           trs vláskov jemných

                                                           vejúcich na lebke.

Niektoré dni sú kratšie

Ranné zrnenie

Toľko prstov a len jeden pár očí.

Pich – Kyklop

Oči polomáčané v horkej tme.

Pich – Slepá baba

Gaštanom stanovený uhrančivý odtieň.

***

Smieško ti visí na tvári ako obraz v porcelánovej galérii

v zamrznutom ráme rána.

 

***

Čerstvý závan kofeínu očeše prvé slová:

„Melieme, melieme kávu. Prvé slovo von!“

Na oblaku z cigaretového dymu, anjel vyletel z komína.

***

Krokuješ v zlatých papučkách izbu:

„Á raz, á dva a pól – severný.“

Len priesvitná koža a mokré vlasy.

Vidno do teba ako do akvária.

Výstavná expozícia.

***

V tichu trávnatého dopoludnia trúbia na ústup

posledné zo zabudnutých oblakov.

Počuť len paralelné údery dvoch kotlov,

keď v záhrade venčíš črepníkových trpaslíkov.

.

***

Obedné zápletky francúzskeho služobníctva:

Predjedlo v prvom chode.

Prvý chod na odchode.

Dezert bez šľahačky.

***

Opisuješ prstom do piesku recept na Písmenkovú polievku:

instantné splynutie dvoch rúk

zalieva sa vyčítavým pohľadom.

Hravé serenády

Na chrbte sa hrá bábkové divadlo; script:

Harlekýn – šašo počmáraný – hladí ti bodkované krídla

Kolombína – z druhej strany – hľadí ti priamo do očí.

„Ach, pánske dieťa, päťadvadsať bozkov, kým nepríde rozkol!“

***

Bože, ja sa ťa otrasniacky hanbím!

Ako dieťa toho bielovlasého muža v červenom obleku,

čo do ruky mi strčil marcipánového Ježiška.

***

Kĺzavý čas vláči vzduchom odkaz štedrých rúk:

„Hej mladý, ruky za chrbát, neprišiel čas sa hrať!“

Tancuj, tancuj! Prevracaj!

Slová i sveter.

Ďalší odkaz zvisle hrudnou kosťou sa plazí:

„Mladý, naspäť za čiaru, opatrenia proti požiaru!“

***

V čertových obrázkoch  našla si tešu,

Pikovú dámu vykladáš svojhlavo.

Snárom horeznačky.

***

Rozhovor plynie bez tikania monotónnych digitálok.

Vety nám unikajú ako plyn.

Naháňaš bubliny.

Prásk!

Slová tichoty

V odleskoch večera rozžeravil sa pampúch,

škoricovo hnedý.

Rozprávaš príbehy gastronómie na bielom servise,

prvé podanie.

***

Poháre farbia pery do nezmývateľného bordeaux-va.

Maľuješ špičkou fľakatého jazyka

mreže domáceho väzenia

slasti.

***

V očakávaní, čo opäť prezradí vševediaca krištáľová guľa

nechávaš sa preniknúť vôňou večerných zvonov

skrývajúc sa pod plachtu ako mimóza.

***

Pod tiažou konárov strácaš sa ako sneh spred dvoch rokov,

kamsi na svoje tajomné ostrovy ticha a farieb.

Nepreberné odtiene čiernej a bielej na plátne.

***

Sedem vzdušných zámkov a jeden hrdzavý kľúč.

Pre každú z teba jeden postavený

v každom si v inom svetle

v poslednom celkom po tme.

***

Opäť o bájach gréckych a antických obroch olivových

bude sa ti zdať.

Keď vláčik do hlavy dorazí pod gilotínou únavy

odpadne hlava v perinách. 

Kávové zrnká VI.

Najväčšie pravdy
povedané sú mlčky




Ženské slzy:
zatracujú milencov
a posväcujú synov




Vedomosti iných
hodnotíme podľa
vlastných nevedomostí




Skutočné zázraky
dejú sa po tme




Najväčší hrdinovia

sa vedia vzdať

aby zvíťazili