Audi, vide, tace si vis vivire in pace
Každá rieka vo svojom cykle tečie v hraniciach svojho koryta sledujúc
svoj tok. V pokoji preteká krajom bez povšimnutia. Vo svojej prirodzenosti
neraz opustí tieto hranice a zaplaví rozsiahle územie v okolí. Vyleje sa
do všetkých zákutí, prekoná aj zdanlivo nezdolateľné.
Oblapí vodnými rukami aj tie najmenej dostupné miesta. No nie všetky rieky sa
rozvodnia, ako i nie všetky rieky sú korytami plnými vody. Niektoré sú len
vyschnutými priehlbinami, ktoré v období dažďov odvádzajú nadbytočnú vodu
do morí a na čas sa stávajú zdanlivo rovnocennými tokmi.
I človek vo dňoch
svojho života nahliada naň i na okolie z koryta svojho osudu, ktorý
napĺňa vodou svojich činov. Kĺže po hranách koryta a nepreniká ďalej. Deje
sa tak bežne. Jednotlivé prúdy našich myšlienok – každého človeka samostatne –
paralelne, jedna vedľa druhej, jestvujú bez kontaktne. Každý prúd samostatne,
bez otázok – bez odpovedí, bez zamyslení a myslenia tečie si svojim
životom vo svojich pokojných časoch, ktoré však prislúchajú najmä deťom
a bláznom. Tieto dva stavy sú uchránené od nástrah otázok (hoci len
čiastočne), no ich spoločenská vážnosť je s týmto faktom v priamej
úmere.
Na sile nenaberá ten prúd,
ktorý je najvhodnejší, no ten ktorý má najhladší prietok. Ak sa mu nekladú
prekážky, ak si ich nekladie sám, naberá na nekontrolovateľnej
a nekontrolovanej sile. Ak sami sebe teda do cesty nepostavíme žiaden bod,
pri ktorom sa zastavíme, preletíme životom bezmyšlienkovite, obmedzení hranicami
nášho koryta. Uväznení vo vlastnom priestore. Nie viac pripravení, nie silnejší
vo svojom presvedčení, lež draví, agresívni zurvalci neznalí schopnosti
pýtania. Nezastaviteľní vo svojom pohybe. Ničiaci, deštruujúci v mene
vlastného obmedzeného presvedčenia. Znôšky vlastných sebaklamov, na ktoré sa
v rýchlosti nabaľujú novšie bludy. Až napokon vo svojom vrchole,
v štádiu najväčšej kulminácie potiahnu do otvorenej agresívnej
konfrontácie v spore.
Ak si kladieme prekážku –
jednu za druhou – postupne sa učíme byť silnejší vo svojom vnútri. Týmto
spôsobom však meníme i naše toky a smery, neostávame v tom istom
prietoku. Ostať statický totiž nemôžeme zrovnať s pojmom byť zásadový.
Nerozvíjať sa nemôžeme zamieňať s konzervatívnym postojom ako i vývoj
a napredovanie s liberálnym. Tieto pojmy nemôžu hrať rolu
a najvhodnejšie je ich odsunúť na čas preč.
Isto, ak súčasne zapadne
do nášho toku toľko prekážok, že nie je schopné cezeň pretiecť adekvátne množstvo myšlienok, otázok
či odpovedí, tak nás zastaví. Ostaneme tŕpnuť. Vystavení tlaku našich dní
hľadáme si cestu, ako sa z takejto situácie vymaniť. Preto opúšťame často
naše zabehnuté korytá a razíme si cestu mimo nich. Smäd po odpovediach,
hnaný tlakom otázok, vymršťuje nás medzi neprebádané
a neznáme. Rozvodnení premýšľame, pozorujeme, počúvame. Poznatky zraku
a sluchu kombinujeme s našimi doterajšími zisteniami. Príležitostne
ostaneme na suchu, niektoré naše výhonky neprinesú požadované, ba ani nové.
Dôvody prečo tomu tak je by vystačili na samostatný článok.
Človek v bádaní,
v štádiu skúmania otvára hranice svojho koryta, naplavuje cez svoju
rozvodnenosť do svojich útrob nové.
Naplavuje s tým, že verí vo vlastný samočistiaci režim. Pnutie jeho vnútra
odstraňuje, čo je nesprávne. Možno sa s úsmevom, no o to úprimnejšie,
pýtať, či sa tak môže diať bez vyššieho kategorického imperatívu, ktorý stojí
nad nami? Nech je odpoveď na teraz akákoľvek, určujúcim prvkom však vždy musí
zostať nám vlastný mravný zákon, náš vnútorný kompas.
Ak sme rozvodnení, teda
hľadajúci poznanie, prebiehame z bodu do bodu. Idea konfrontuje ideu.
Poznané nepoznané. Hľadanie sa uskutočňuje v otázkach. Čím lepšie je
otázka naformulovaná, tým skôr v sebe nesie znaky odpovede
a príležitostne i odpoveď samotnú. Hľadanie je proces, ktorý nám
nedovoľuje ako pajácom vykrikovať a vydávať proces za výsledok. Hľadanie
poznania nie je poznaním. Neoprávňuje nikoho biť sa do pŕs a bezbreho
deklamovať vlastné postoje. Každý postoj, nové poznanie, idea podlieha zmenám.
Pod tlakom otázok sa opravujeme. Prichádza k autokorektúre.
Kto sa pýta vlastne mlčí.
Kto skúma nevraví. Kto pozoruje netúži byť spozorovaný. Kto naslúcha neruší
tónmi vlastného hlasu. Kto premýšľa zároveň nevraví, aby nenaštrbil tok
vlastných myšlienok. Kto naopak demonštruje, ukazuje, bez rozmyslu pokrikuje je
vlastne oným suchým korytom, cez ktoré sa prevalí množstvo vody, ktoré skončí
v mori iných myšlienok. V mori zabudnutia. Avšak koľko škody napácha,
kým v ňom splynie s ostatným bľabotom?
Poznanie je zdanlivo nikdy
sa nekončiaci proces. Perpetuum mobile,
ktoré si však vyžaduje konfrontáciu v podobe jeho výsledku azda i
čiastočného. Poznanie vyznieva v jeho vyslovení a v ňom
i skonáva. Preto je nutné vrátiť sa opäť do svojho koryta a predniesť
hlasno nové, ktoré prelomí naskladanú
bariéru, aby sa opäť svojou cestou stretalo s inými prekážkami,
nástrahami, otázkami, rozdielnymi názormi v túžbe po zdokonalení. Človek
preto musí mlčať, aby mohol prehovoriť.
Žádné komentáře:
Okomentovat