Dvaja mladíci z východu sa
motajú po britskom Brightone. Nabudení predstavou o lacnom víne živenou
nie lakomosťou, ale skromným rozpočtom pár libier na deň. Ešte kdesi doma, vo
svojich zakopaných okresných mestách, našli v prekladových slovníkoch
výraz jug wine ako termín pre lacné
víno s nízkym obsahom alkoholu a veľkým objemom (ako ťažko sa slušne
povie bolehlav). A tak nečudo,
keď v miestnom zelovoce na St. James Street nájdu podivnú obrovskú fľašku
plnú červenej tekutiny, a (na víno) s relatívne nízkym percentom alkoholu, že
ich radosť vzrastie. Až neskôr si v izbe – meter krát meter – preložia podivný
nápis red wine vinegar na etikete ako
červený vínny (c)ocot.
Jeden z nich má šialené
predstavy o svete a druhý si radšej neprestavuje nič. Jeden si predstavuje
nahé baby všade od Churchill Square až po Seven Sisters (a aj tie sú nahé)
a druhý ich radšej vidí celkom živé. No každému príde prirodzené, že sú to
fíňaši. Nie nejakí vymrdzení prieberčiví maznoši, lež milovníci krásy, krásna a
krasoty. O mnohé roky neskôr si svoje právo na krásu predefinujú na právo
na nepekné. Označiť niečo škaredým, nepekným, ohavným. Byť slobodný vo svojom
názore. Môcť si raz povedať, že je niečo zgrcane sivé a odporne hrčaté.
Hoci vždy túžia po krásne.
Debaty v ich veku sú beztrestné
ako prdy batoľaťa. Nie sú lacné, stoja úsilie, ale patria len im. Sú
nedešifrovateľné a nezdieľatelné. A aj keď Australian wine selected
by Tesco zatemní myseľ a úsudky sa len kĺžu po povrchu ako vlny neďalekého
oceánu po pobreží, nikoho to neťaží. Ich bytie je ľahké. Bez všetkých
blížiacich sa neznesiteľností, ktoré ich raz dostihnú.
Ich nohy oťažievajú každým krokom,
každou novou ulicou, každým briežkom. Nebyť drobných guľatých kvapôčiek dažďa,
ktorý padá nepretržite od pondelka do soboty 21:37 vždy rovnako, neuvládali by
cestu do svojej izby.
A potom príde nedeľa. Je
slnečná a všežravá. Slaná od potu, chutí po prepálenom oleji kvapkajúcom
na kamene; zalievaná čiernym pivom, na ktoré sa týždeň odkladá po pencách.
Kamienky na pláži sú horúce a oceán ľadovo studený. Neostáva nič iné len
v tichosti pozorovať domorodcov ako sa zbesilo metajú vo vlnách, neraz i oblečení.
Sezóna trvá týždeň a občas nepríde, preto treba využiť každý záblesk
slnka.
Mladosť pochabosť. Pochabosť sa
nedáva do plánu, nemusí sa vysúťažiť, nepodlieha kontrole a nemá svoj
vážený priemer. Oni nie sú expati, exulanti, emigranti, expiranti, ani nič
podobne múdre, jasné a pomenovateľné. Odišli tam, kde chodili tisíce im
podobných pred nimi a ďalšie tisíce ich budú nasledovať. Majú sa kam vrátiť
a aj sa vrátia. Netušia, že jeden z nich sa vyberie v šíri svet
znova, možno v ďaleko širší a možno na ďaleko dlhšie. A ten
druhý si bude len predstavovať ako kamsi – raz snáď – odíde.
Žádné komentáře:
Okomentovat